Cesta hrdinov SNP 2014: Devín – Dukla
Cesta hrdinov SNP prvýkrát, leto 2014: Devín – Dukla
(Cesta hrdinov SNP for the first time, summer 2014: from Devín to Dukla)
Na cestu sme vyrazili vo dvojici s bývalým priateľom Jožom. Začiatok na Devíne 6.7.2014, na Duklu sme dorazili 13.8.2014 ráno, a na záver sme sa ešte prešli kúsok po poľskej hranici do Čertižného.
FOTOGALÉRIA / PHOTO GALLERY: https://photos.app.goo.gl/nqlf7WfgKTL8XHnC3
Na cestu sme vyrazili vo dvojici s bývalým priateľom Jožom. Začiatok na Devíne 6.7.2014, na Duklu sme dorazili 13.8.2014 ráno, a na záver sme sa ešte prešli kúsok po poľskej hranici do Čertižného.
FOTOGALÉRIA / PHOTO GALLERY: https://photos.app.goo.gl/nqlf7WfgKTL8XHnC3
 |
| Dukla |
Po odpočítaní dvojdňovej prestávky v Kremnických vrchoch nám Cesta SNP trvala 36 dní (celá cesta od začiatku do konca 39 dní) a dohromady sme našľapali cca 780 km (dovolili sme si pár skratiek: Slavín, Pipitka, Košice Čermeľ a Stebnícka Magura).Šli sme naťažko so 60l batohmi a klasickým stanom, môj batoh mal bez jedla a vody cca 11 kg, Jožov 13 kg, so zásobami na viac dní to bolo 18-20 kg. Šli sme dosť pomaly z viacerých dôvodov. Okrem ťažkých batohov to bolo hlavne počasie, leto 2014 bolo veľmi búrkové a viackrát sme mali krátky deň, keď sme nechceli ísť proti búrke do exponovaného alebo neznámeho terénu. Spomalilo nás aj zdravie, keď som pred Nízkymi Tatrami chytila zápal šľachy a pár dní som mala problém chodiť. Jožo zas mal občas problémy s kolenom. Ale niekedy nás spomalila jednoducho lenivosť a pohoda. :-)
English:
Cesta hrdinov SNP for the first time: from Devín to Dukla (direction east), 6th July – 13th August 2014 (36 days plus 2 days break – weekend with friends). We walked together with my ex-boyfriend Jozef. The hike took us longer time than expected for various reasons: It was a very stormy summer that year, I had an inflamed tendon for a few days, our backpacks were quite heavy, and sometimes we were just lazy… :-) We made a couple of shortcuts (left out Slavín, Pipitka, Košice and Stebnícka Magura) either because there was nothing interesting there or in case of Pipitka to avoid bad windfalls. Hopefully we can be forgiven, as we prolonged the trail on the east on the Polish border to Čertižné. :-) Altogether we walked about 780 km. (Some stories below, sorry – only in Slovak)
Nebudem popisovať celú cestu, to by som sa opakovala, tak len niektoré zaujímavé momenty...
...hneď na Kamzíku sme stretli chalana, ktorý sa nám chválil svojim ultraľahkým a ultradrahým vybavením. Volal sa Artur, Izraelčan s ukrajinskými koreňmi. Potom sme sa s ním ešte nejakú dobu stretávali, počas cesty sa spojil so Slovákom Dušanom a pokračovali spolu. Dušan mal na rozdiel od Artura obyčajnú celtu, igelitový pršiplášť a bavlnené tričko. Pred Nízkymi Tatrami nás definitívne predbehli, Dušan došiel až na Duklu a Artur sa na to vraj vykašľal v Bardejove a šiel na akúsi akciu...
...zaujímavý pocit bol doraziť na Bradlo a zdolať tak Štefánikovu magistrálu. 120 km za nami, a už sme sa cítili ako hrdinovia, takže už „len“ 650 :-) ... v Trenčíne som prekonala svoj dovtedajší osobný rekord 200 km šľapania v kuse...
...na Vápeč s kruhovým výhľadom sme len tak-tak dobehli na západ Slnka a zdolávali pritom rýchlostné rekordy. Chceli sme prenocovať hore, ale z druhej strany sa valila búrka, takže sme zrýchleným tempom ešte zbehli ďalej na táborisko na Srvátkovej lúke. Búrka nakoniec zostala za kopcom...
...v Zliechove pri pamätnom jaseni to vyzeralo, že sa mi definitívne pokazil foťák – fotila som iba ja. Neviem, čo tým chcel povedať, ale keď už sme riešili, ako zohnať náhradu, do dvoch dní sa sám opravil a funguje doteraz...
...v Čičmanoch sme sa po 10 dňoch ubytovali v Penzióne u Katky, ani by nás nenapadlo, že si po tej dobe spanie v civilizácií tak užijeme... Pred Vríckym sedlom sme ďalší deň nocovali v luxusnom posede, kde bola dokonca aj piecka...
...Rozpis cesty som robila ja, keďže som mala predtým prejdenú veľkú časť úsekov v západnej polovici trasy, ale podľa Jožovej požiadavky, že sa chcel zastaviť na jednej víkendovej akcií v Kremnických vrchoch. Nakoniec sme sa kvôli tejto zastávke pohádali, pretože on tam chcel prísť čo najskôr, zatiaľ čo mne zas tak úplne nesedela miestna spoločnosť a radšej som si chcela užiť cestu bez naháňania sa... Zastávka mala aj logistický význam, kamaráti nám vymenili prvú polovicu máp za druhú, doniesli vopred nachystané zásoby a rezervné veci a odniesli pár zbytočností...
...Keď sme sa po prestávke pohli, ozvala sa mi šľacha dovtedy neznámym spôsobom, takže dva dni som mala problém prejsť 7 km za deň, a to tiež len s ibalginom... boli z toho dlhšie prestávky na Kráľovej Studni a Donovaloch... tam nám vďaka tomu na Horskej službe poradili perfektný salaš pod Kečkou, ktorý by sme inak nenašli...
...Nízke Tatry sme si užili, bol to pre nás oboch prvý ich kompletný prechod. Na Ramži sme si dali pol dňa prestávku kvôli búrkam a varili hríbiky, ktorých bolo v okolí plno. Na Veľkú Vápenicu šľapeme v daždi a na strechu preplnenej Andrejcovej v noci bubnuje dážď. Na Kráľovej holi hmla a uschnutý malý „strom zelený“...
...v Telgárte sme sa stretli s Češkou Katkou, ktorá šla opačným smerom, vybavila nám výborné ubytovanie u farárovcov a zostali sme aj potom v kontakte...
...zišli sme do Dediniek a tam sme stretli ochranára Mira, ktorý nás pozval prespať k nim na terénnu stanicu... Na chate pod Stromišom sme nocovali ešte s jednou dvojicou, čo šli Cestu SNP po úsekoch, a ráno sa v opačnom smere objavil Španiel, ktorý šľapal až z Bulharska už dva a pol mesiaca a vyše 2000 km...
...noc na Skalisku bola jedna z najkrajších na ceste. Parádne miesto, výhľad na Kráľovu hoľu a ráno fialová krupicová kaša s čučoriedkami...
...z Volovských vrchov sme mali obavu kvôli polomom. Všetci, koho sme stretli v protismere, strašili veľkým polomom na Pipitke. Keď sme po ceste stretli zopár menších a videli, čo dokáže kombinácia popadaných smrekov a vysokej trávy, radšej sme to vzali skratkou po žltej cez Smolník. V Smolníku sme stretli miestneho pankáča menom Džajro, zostali sme tam s ním na pivo a prespali u nich doma, kde ešte Jožovi nalieval tvrdého, až potom musel ďalšie doobedie dospávať pri kaplnke nad Smolníkom...
...Štós kúpele nás sklamali, nič tam nie je a aj pivo majú drahé a zlé. Cesta na Kloptaň dlhá, potom potme na Trohanku a tam daždivé ráno v parádnom prístrešku a žravý plch...
...Košice Čermeľ sme si dovolili obísť cez Alpínku. Nekonečný múr košickej ZOO prekrstil Jožo na Múr nárekov. Potom našiel obrovský vatovec, lenže sme našli aj veľa bedlí, takže sme vatovec nestihli zjesť a Jožo ho ešte pár dní niesol, než sa pokazil ... parádny nocľah na Jánošíkovej bašte...
...v Radaticiach sme presedeli búrkový podvečer v krčme a spali v prístrešku pri futbalovom ihrisku, lebo ubytovať sa nikde nedalo... na úseku Cemjata – Veľký Šariš sme chytili depresiu z asfaltu, z ktorého Joža navyše bolelo koleno, a vraveli sme si, aký má zmysel šľapať po asfalte cez dediny až na Duklu... Motiváciu nám vrátili krásne večerné zore a luxusný posed pod Lysou Strážou... Potom sme stretli v protismere Radku a Martina, ktorí nám neskôr písali, ako museli ťahať 60 km za jeden deň cez Nízke Tatry na Donovaly až do noci, lebo všetky útulne boli plné a stan nemali...
...svetlý moment bol Čergov a parádna útulňa z rozhľadňou na Žobráku... potom po asfalte do Bardejova a dovolili sme si ďalšiu skratku mimo značku z Bardejovských kúpeľov rovno na Zborovský hrad kvôli Jožovmu kolenu aj časovej tiesni... spln na Zborovskom hrade...
...v Andrejovej sme stretli dvoch bratov, mapy mali len v mobile, zato niesli pol litra domácej. K luxusnej murovanej útulni na Čiernej hore sme večer dorazili práve včas a za chvíľu sa strhla prietrž mračien...
...posledný deň na Duklu skoro samý asfalt... a v dedinách ani krčma... Večer sme skončili vo Vyšnom Komárniku a spali na terase obchodu a krčmy. Dokonca aj tá bola v ten deň výnimočne zavretá, ale našťastie prišli na skok majitelia, takže sme si mali na záver cesty aspoň čím pripiť. Prečo chodiť na Duklu takú vzdialenosť pešo, veď tu nič nie je, ani len otvorená krčma :-) ... Ráno sme sa pofotili pri pamätníku a vraveli si, že keď nabudúce niekam pôjdeme, tak po našej vlastnej trase, a nie šľapať po asfaltkách a predierať sa polomami, pretože niekto za socializmu nakreslil tú trasu na mape kvôli pár pomníčkom SNP :-) ... (zdá sa, že som to nedodržala...)
...afterparty prechádzka do Čertižného po pohraničnom hrebeni, každé malé stúpanie už nám dáva zabrať. Na záver trocha blúdenia v lese po takmer neexistujúcej žltej značke a zvláštny pocit, keď po vyše mesiaci prvýkrát sadáme na autobus. Nočný vlak z Medzilaboriec cez Kysak... tadiaľto sme nedávno šli pešo... :-)
...hneď na Kamzíku sme stretli chalana, ktorý sa nám chválil svojim ultraľahkým a ultradrahým vybavením. Volal sa Artur, Izraelčan s ukrajinskými koreňmi. Potom sme sa s ním ešte nejakú dobu stretávali, počas cesty sa spojil so Slovákom Dušanom a pokračovali spolu. Dušan mal na rozdiel od Artura obyčajnú celtu, igelitový pršiplášť a bavlnené tričko. Pred Nízkymi Tatrami nás definitívne predbehli, Dušan došiel až na Duklu a Artur sa na to vraj vykašľal v Bardejove a šiel na akúsi akciu...
...zaujímavý pocit bol doraziť na Bradlo a zdolať tak Štefánikovu magistrálu. 120 km za nami, a už sme sa cítili ako hrdinovia, takže už „len“ 650 :-) ... v Trenčíne som prekonala svoj dovtedajší osobný rekord 200 km šľapania v kuse...
...na Vápeč s kruhovým výhľadom sme len tak-tak dobehli na západ Slnka a zdolávali pritom rýchlostné rekordy. Chceli sme prenocovať hore, ale z druhej strany sa valila búrka, takže sme zrýchleným tempom ešte zbehli ďalej na táborisko na Srvátkovej lúke. Búrka nakoniec zostala za kopcom...
...v Zliechove pri pamätnom jaseni to vyzeralo, že sa mi definitívne pokazil foťák – fotila som iba ja. Neviem, čo tým chcel povedať, ale keď už sme riešili, ako zohnať náhradu, do dvoch dní sa sám opravil a funguje doteraz...
...v Čičmanoch sme sa po 10 dňoch ubytovali v Penzióne u Katky, ani by nás nenapadlo, že si po tej dobe spanie v civilizácií tak užijeme... Pred Vríckym sedlom sme ďalší deň nocovali v luxusnom posede, kde bola dokonca aj piecka...
...Rozpis cesty som robila ja, keďže som mala predtým prejdenú veľkú časť úsekov v západnej polovici trasy, ale podľa Jožovej požiadavky, že sa chcel zastaviť na jednej víkendovej akcií v Kremnických vrchoch. Nakoniec sme sa kvôli tejto zastávke pohádali, pretože on tam chcel prísť čo najskôr, zatiaľ čo mne zas tak úplne nesedela miestna spoločnosť a radšej som si chcela užiť cestu bez naháňania sa... Zastávka mala aj logistický význam, kamaráti nám vymenili prvú polovicu máp za druhú, doniesli vopred nachystané zásoby a rezervné veci a odniesli pár zbytočností...
...Keď sme sa po prestávke pohli, ozvala sa mi šľacha dovtedy neznámym spôsobom, takže dva dni som mala problém prejsť 7 km za deň, a to tiež len s ibalginom... boli z toho dlhšie prestávky na Kráľovej Studni a Donovaloch... tam nám vďaka tomu na Horskej službe poradili perfektný salaš pod Kečkou, ktorý by sme inak nenašli...
...Nízke Tatry sme si užili, bol to pre nás oboch prvý ich kompletný prechod. Na Ramži sme si dali pol dňa prestávku kvôli búrkam a varili hríbiky, ktorých bolo v okolí plno. Na Veľkú Vápenicu šľapeme v daždi a na strechu preplnenej Andrejcovej v noci bubnuje dážď. Na Kráľovej holi hmla a uschnutý malý „strom zelený“...
...v Telgárte sme sa stretli s Češkou Katkou, ktorá šla opačným smerom, vybavila nám výborné ubytovanie u farárovcov a zostali sme aj potom v kontakte...
...zišli sme do Dediniek a tam sme stretli ochranára Mira, ktorý nás pozval prespať k nim na terénnu stanicu... Na chate pod Stromišom sme nocovali ešte s jednou dvojicou, čo šli Cestu SNP po úsekoch, a ráno sa v opačnom smere objavil Španiel, ktorý šľapal až z Bulharska už dva a pol mesiaca a vyše 2000 km...
...noc na Skalisku bola jedna z najkrajších na ceste. Parádne miesto, výhľad na Kráľovu hoľu a ráno fialová krupicová kaša s čučoriedkami...
...z Volovských vrchov sme mali obavu kvôli polomom. Všetci, koho sme stretli v protismere, strašili veľkým polomom na Pipitke. Keď sme po ceste stretli zopár menších a videli, čo dokáže kombinácia popadaných smrekov a vysokej trávy, radšej sme to vzali skratkou po žltej cez Smolník. V Smolníku sme stretli miestneho pankáča menom Džajro, zostali sme tam s ním na pivo a prespali u nich doma, kde ešte Jožovi nalieval tvrdého, až potom musel ďalšie doobedie dospávať pri kaplnke nad Smolníkom...
...Štós kúpele nás sklamali, nič tam nie je a aj pivo majú drahé a zlé. Cesta na Kloptaň dlhá, potom potme na Trohanku a tam daždivé ráno v parádnom prístrešku a žravý plch...
...Košice Čermeľ sme si dovolili obísť cez Alpínku. Nekonečný múr košickej ZOO prekrstil Jožo na Múr nárekov. Potom našiel obrovský vatovec, lenže sme našli aj veľa bedlí, takže sme vatovec nestihli zjesť a Jožo ho ešte pár dní niesol, než sa pokazil ... parádny nocľah na Jánošíkovej bašte...
...v Radaticiach sme presedeli búrkový podvečer v krčme a spali v prístrešku pri futbalovom ihrisku, lebo ubytovať sa nikde nedalo... na úseku Cemjata – Veľký Šariš sme chytili depresiu z asfaltu, z ktorého Joža navyše bolelo koleno, a vraveli sme si, aký má zmysel šľapať po asfalte cez dediny až na Duklu... Motiváciu nám vrátili krásne večerné zore a luxusný posed pod Lysou Strážou... Potom sme stretli v protismere Radku a Martina, ktorí nám neskôr písali, ako museli ťahať 60 km za jeden deň cez Nízke Tatry na Donovaly až do noci, lebo všetky útulne boli plné a stan nemali...
...svetlý moment bol Čergov a parádna útulňa z rozhľadňou na Žobráku... potom po asfalte do Bardejova a dovolili sme si ďalšiu skratku mimo značku z Bardejovských kúpeľov rovno na Zborovský hrad kvôli Jožovmu kolenu aj časovej tiesni... spln na Zborovskom hrade...
...v Andrejovej sme stretli dvoch bratov, mapy mali len v mobile, zato niesli pol litra domácej. K luxusnej murovanej útulni na Čiernej hore sme večer dorazili práve včas a za chvíľu sa strhla prietrž mračien...
...posledný deň na Duklu skoro samý asfalt... a v dedinách ani krčma... Večer sme skončili vo Vyšnom Komárniku a spali na terase obchodu a krčmy. Dokonca aj tá bola v ten deň výnimočne zavretá, ale našťastie prišli na skok majitelia, takže sme si mali na záver cesty aspoň čím pripiť. Prečo chodiť na Duklu takú vzdialenosť pešo, veď tu nič nie je, ani len otvorená krčma :-) ... Ráno sme sa pofotili pri pamätníku a vraveli si, že keď nabudúce niekam pôjdeme, tak po našej vlastnej trase, a nie šľapať po asfaltkách a predierať sa polomami, pretože niekto za socializmu nakreslil tú trasu na mape kvôli pár pomníčkom SNP :-) ... (zdá sa, že som to nedodržala...)
...afterparty prechádzka do Čertižného po pohraničnom hrebeni, každé malé stúpanie už nám dáva zabrať. Na záver trocha blúdenia v lese po takmer neexistujúcej žltej značke a zvláštny pocit, keď po vyše mesiaci prvýkrát sadáme na autobus. Nočný vlak z Medzilaboriec cez Kysak... tadiaľto sme nedávno šli pešo... :-)