Cesta hrdinov SNP 2.1, 9&12/2016: východ a Nízke Tatry

Cesta hrdinov SNP 2.1, september & december 2016: východ a Nízke Tatry (reparát)

Cesta hrdinov SNP 2.1, Sept. & Dec. 2016: Eastern Slovakia and Low Tatras (2^nd attempt)

FOTOGALÉRIA / PHOTO GALLERY: https://photos.app.goo.gl/vIA3Ktwis7lGRmdz1

Zborovský hrad / Zborov castle

Môj vzťah s Cestou hrdinov SNP je naozaj komplikovaný a zvláštny. Tento príbeh je dôkazom... ;-)

Je ťažké popísať duševné stavy, ktoré viedli k tomu, že som 6.9.2016 ráno vystúpila z autobusu na Duklianskom priesmyku s batohom nabaleným na Cestu a vyrazila po červenej značke smer Svidník – a Bratislava. Voľný čas by sa dal využiť aj úplne inak, ale ja som sa ako v časovej slučke vrátila na tú istú trasu, ktorú som prešla len 4 mesiace predtým. Len ročné obdobie sa zmenilo. Síce som na pár miestach zvolila trochu iné skratky či zachádzky, a nocľahy mi väčšinou tiež vyšli inde, ale aj tak ma čakalo desaťdňové dosť zaujímavé déja vu – až po Telgárt. Prečo som túto šialenosť podnikla? Spontánny nápad... pokus o reparát... túžba prejsť to ozaj v kuse aj s Nízkymi Tatrami... Ale hlavne, od jari cez rôzne vzťahové a iné peripetie dávno vyprchal krásny pocit, ktorý mi zostal z májového prechodu, a ocitla som sa v depresívnom bode života, keď som nevedela, čo a ako ďalej. Túžba vrátiť sa do toho krásneho pocitu na Ceste, ktorý sa nedá popísať, a vďaka nemu na svoju „správnu“ vnútornú cestu... A tak som jedného krásneho dňa oznámila vtedy ešte stále priateľovi, že idem na Duklu.

Zas sa fotím pri duklianskom pamätníku a pri tanku. Arónie v sade pred Svidníkom minule kvitli a teraz sú zrelé. Už potme šľapem k útulni na Čiernej hore. Pred Andrejovou stretávam druhý deň chlapíka, čo to ráno asi o štvrtej vyrážal z Dukly a dáva to takmer bežeckým tempom. Už tretíkrát obchádzam Zborov aj s rómskou osadou radšej cez hrad. A po prvýkrát konečne poctivo stúpam na Stebnícku Maguru – je to zachádzka strmákom na kopec bez výhľadov, zato s krásnymi lesmi, zostávam tam na noc. Ďalší deň prechod civilizáciou cez Bardejov a Hervartov na Žobráka, kde tentokrát spím a sledujem východ Slnka z luxusných čalúnených kresielok na rozhľadni. Štvrtý deň to dotiahnem do Veľkého Šariša a za šera odbočujem na Šarišský hrad, kde dostávam za odmenu nočnú prehliadku hradu s výkladom od správcu a ďalší krásny východ Slnka. Horúce a suché dni pokračujú a ja ťapkám po asfalte z dediny do dediny s ťažkými, ale nepremokavými vibramami, teplým spacákom a páperovou bundou v batohu a cítim sa ako debil. Na Pustom mlyne nachádzam svoj napísaný odkaz z jari. Piaty večer spím pri detskom tábore pred Kysakom. Vlaková rýchliková stanica, tu by sa dalo prísť k rozumu a vzdať to... Ale idem ďalej. Výhľady z Jánošíkovej Bašty sú stále krásne, mesačnica v lesoch už dávno odkvitla. Na Jahodnú to beriem pre zmenu inou skratkou ešte priamejšie než minule. Spím v kaplnke na Lajoške. Tentokrát mám čas na zachádzku na Kojšovskú hoľu, tak ako pred dvoma rokmi. Do zotmenia to tak ako minule doklepem z posledných síl do Štósu kúpeľov, nočný strážnik ma necháva prespať v altánku. Po tretíkrát vynechávam v mene lepšieho zásobovania okľuku cez Pipitku a schádzam do Smolníka. A opäť idem večer cez rúbaniská hore na Skalisko, kde už tretíkrát staviam prístrešok vedľa smerovníka... Pod smrekmi táboria traja turisti z Rožňavy, volajú ma k ohníku, rozprávame sa. 

Deviaty deň prechádzam cez ďalšie nekonečné rúbaniská až nad Dedinky, táborím pod lesom, robím ohník a vyrážam pri východe Slnka. Ale smola, opäť raz hlásia zlé počasie zrovna vo chvíli, keď sa blížim k Nízkym Tatrám... Ako je toto možné, to je snáď zakliate... Chcem to čo najrýchlejšie dotiahnuť aspoň na Kráľovu hoľu. Slovenským rajom prechádzam ešte v peknom počasí, láka ma zachádzka na Borovniak, ale nechávam si ho ako rest, ponáhľam sa... Telgárt je strategické miesto na doplnenie potravín, ale zrada, prichádzam akurát na ten absurdný sviatok sedembolestnej panenky Márie (15.9.) a všetko je zavreté. Sadám do pizzerie, nech mi zbytok zásob v batohu ešte chvíľu vydrží. Večer potom stúpam na Kráľovu hoľu, kde je koniec horúčavám a páperová bunda sa dostáva k slovu. Steliem si v „núdzovej miestnosti“, kde je dokonca aj elektrická zásuvka. Nad kráľovohoľským vysielačom žiari spln a ja som tu sama. Ráno je vonku hmla ako mlieko, takže vzdávam pôvodný plán vyraziť skoro a dotiahnuť to na Ramžu. Užívam si Kráľovu hoľu bez výhľadov a premýšľam nad ďalšími plánmi, než sa hore začnú neznesiteľne hromadiť turisti. Vyrážam do hmly na hrebeň, tá sa postupne trhá. Obedňajšia pauza na Andrejcovej, to už som rozhodnutá ísť len po Priehybu, aj keď ma lákajú, aby som u nich ten deň dažďa prečkala. Jedla však už mám len posledný zbytok, takže by som najneskôr na Čertovici musela kvôli tomu aj tak zísť do civilizácie. Veľká Vápenica – posledný kopec, a potom už len dole. Na Priehybe sa lúčim s červenou značkou, spím na lúke nad Heľpou a sledujem čiastočné zatmenie Mesiaca. Ráno začína pršať. Sobotné dopoludnie, váham, či dokúpiť zásoby a niekde tu prečkať tých pár dní zlého počasia, ale nakoniec to vzdávam a v daždi sadám na vlak. Tak ako neviem presne povedať, prečo som tento druhý pokus začala, tak nie je žiadny dobrý dôvod, prečo som sa nakoniec nechala odradiť a skončila po 320 km v Heľpe. Možno len bolo tých déja vu včítane toho dažďa už priveľa? :-)

Príbeh sa však ešte nekončí. Stále mi zostával neprejdený úsek Priehyba – Donovaly. Už od leta som bola v kontakte s chalanom menom Jozef, ktorý šiel Cestu SNP už na začiatku jari a kvôli snehu tiež vynechal časť Nízkych Tatier na úseku Čertovica – Hiadeľské sedlo. Celú jeseň sme plánovali, že si Tatry doplníme spoločne, ale rozumné počasie prišlo až v decembri tesne pred Vianocami. Z logistických dôvodov dopravy bolo lepšie začať na Donovaloch a ísť na východ, aj keď zbytok Cesty sme obaja šli opačne. Po prvých pár kilometroch a nocľahu na salaši pod Kečkou nasledovala ďalší deň cesta na Ďurkovú – časovo kvôli skorej tme dosť natesno, ale našťastie hore nebolo veľa snehu. Na Ďurkovú sme došli už za tmy pri hviezdach, ale ku koncu som cítila, ako na mňa lezie choroba a nevládala som – nakoniec ma ten bacil držal dva týždne... S Jožom sme si síce výborne pokecali o živote a všetkom možnom, ale v turistike sme mali každý iné tempo a zvyklosti. Nakoniec sme sa ráno na Ďurkovej radšej rozdelili, a bolo to tak lepšie. Jožo to svojim tempom stihol odšľapať za svetla až na Čertovicu a expresne chytiť stopa domov, zatiaľ čo ja som pokračovala dámskou rýchlosťou, ktorú zniesol aj môj bacil. Po nádhernom inverznom zimno-slnovratovom západe Slnka na Ďumbieri som sa ubytovala na Štefáničke a poriadne vyspala. Ďalší deň som došla s neskorým štartom a pohodovým tempom na Ramžu, kde som si užila jeden z najdlhších zimných večerov v roku osamote pri dosť chabých zásobách dreva. Potom som ďalší deň pokračovala na Priehybu – na niektorých lesných úsekoch boli dosť hlboké záveje, takže za úspešný prechod vďačím neznámemu turistovi na snežniciach, ktorého stopy som nasledovala... Na Priehybe sa Cesta SNP 2016 pre mňa konečne uzavrela – teraz už boli naozaj všetky stopy pozbierané a misia splnená. Schádzam z teplého inverzného počasia na hrebeni dolu do Heľpy, kde je hlboko pod nulou, a sadám na vlak.

Môj druhý (a dvaapoltý) prechod cesty hrdinov SNP 2016 bol dosť epický – dohromady som prešla vyše 1100 kilometrov, teda 1,5-krát dĺžku tejto trasy. Vravela som si, že na túto trasu sa už fakt vracať nebudem – a keby náhodou áno, tak to rozhodne nebude hneď tak skoro!

Ale potom prišiel máj 2017 – niektoré veci proste nevysvetlíš... :-)

English:

It seems I’m in a complicated relationship with Cesta hrdinov SNP trail. The following story proves it quite well. :-)

In September 2016 some hard to explain feelings made me return to Dukla again. There are lots of things you can do with your free time, but I decided to take a second attempt and return to the very same trail I had walked just 4 months ago in May. Yes, I know it’s crazy, but I had a difficult time in life because of relationship stuff, and I really wished to bring back the beautiful feelings I had on that trail… and hopefully to make it through the Low Tatras this time.

The following 10 days were a bit of a déja vu – like being stuck in a time loop. Very weird feeling. On the other hand it was interesting to see the same places in a different season, and I visited some places I had left out before, like Stebnícka Magura and Šariš castle. Luckily, most of the nights I managed to camp on different places than before. On the 10^thday I finally reached the Low Tatras and slept in the shelter on the top of the beautiful Kráľova hoľa mountain, on the full moon… But then, bad luck! Very rainy forecast again! This was a real irony, as the whole 10 days before were really hot and sunny… Another problem was the lack of food supplies – I arrived in Telgárt on a national holiday when all the shops were closed… So after 11 days I gave up in Priehyba pass and descended from the mountains to Detva village, leaving the trail uncompleted this time.

But it’s not the end of the story yet. Just before Christmas I returned to the Low Tatras again, together with a guy called Jozef, who had also hiked the whole trail in spring but had to skip half of Low Tatras because of bad weather. We started in Donovaly and walked direction east. Eventually we split, because Jozef’s speed was just too fast for me :-) and we both managed to finish our missing parts of the trail. He walked in 2 days to Čertovica, while I made it in 4 days to Priehyba and spent a beautiful winter solstice evening watching the sunset on the highest point of the trail – Ďumbier.

Altogether, I walked about 1100 km on Cesta hrdinov SNP in 2016 – about 1,5 times its length. So I was quite sure I wouldn’t return to this trail again – or at least not any time soon! But guess what happened in May 2017… ;-)

(…there are some things in the world which just can’t be explained…)

 

zimný slnovrat na Ďumbieri / winter solstice on Ďumbier